Naučiť sa dôverovať a vpustiť lásku,to chce odvahu.

Keď sme vyrastali s pocitom, že nie sme chránení je to ťažká práca.

Je úplne normálne byť sebaochraňujúci, strážiť sa a starať sa o seba, keď sme sa v minulosti zranili, alebo zradili sami seba, bez tejto sebaochrany by sme sa nedostali tam kde sme teraz a neboli kým sme dnes.

Avšak ten istý inštinkt sebaochrany nás dokáže veľmi dlho držať aj od skutočnej intimity a spojenia.

Ak premietame ľudí, ktorí nám v minulosti ublížili do okolia, do ľudí, ktorí nás chcú milovať teraz a takých akí sme tak si odopierame uzdravenie vo vzťahoch.

Dôverovať je vždy riziko.Ukazovať svoje srdce je vždy riziko,vpustiť lásku a nechať ju tam je vždy riziko.

Ako aj život je pestrý, rozmanitý, nech sa deje čokoľvek , všetko sa raz skončí. Zmyslom nie je neustále hľadanie a držanie sa v niečom, čo nám nevyhovuje, vo vzťahu, ktorý nás nenapĺňa a nedáva slobodu.

Sme tu krátko a riešením nie je vyhýbať sa bolesti , skúšať osobu ,alebo byť skúšaný osobou s ktorou žijeme , kým sa to nerozpadne,brániť skutočnej intimite a zblíženiu partnerov na úrovni duše.

Liečenie spočíva v tom, postaviť sa tomu tak ,že sme priamo v ohni a intenzita toho, čo vzniká keď to uvoľňujeme do nás vpúšťa lásku.Všetci si zaslúžime vedieť, čo je to vytvárať vzájomnú dôveru, obdiv, rešpekt.

Kúzlo je v tom nechať sa viesť pocitom a láskou.

* Adriána